3 mesiace strávené v roli dobrovoľníka boli pre mňa naozaj špeciálne. Nie len v zmysle exotickej Ugandy, ale hlavne prínosom aký má klinika sv. Jána Pavla II. pre tých najmeších.
- „Bibka čo mám robiť ? Kde môžem pomôcť ?“ Biba: „Sadni si, sprav si čaj, všetko si ukážeme.“ Prekvapený z toho že nikto odo mňa hneď nechce výkon, čísla a tabuľky som si sadol a dal si čaj. Tak začal môj prvý deň na klinike.
- Streda bola dňom S kedy „šli na dračku“ decké eRko tance. Po krátkom spoznaní sa s prostredím, som pochopil, že detský jazyk v Ugande a na Slovensku, je rovnaký. Tancovať belocha ,,muzungu“ deti nevidia každý deň. O to krajší mohol byť ich deň, po pravidelnej kontrole na klinike. Stredy neboli len tanečné. Po dobrom tanci nesmel chýbať tradičný – ,,health talk“ – zdravotná výchova.
- „Čo tak urobiť tábor pre naše deti?“ opýtala sa Biba. A o pár týždňov sme spolu s daľšou dobrovoľníčkou Dominikou pripravili Adherence camp. Bolo neuveriteľné vidieť na deťoch ktoré prišli smutné, zrazu najveselšie tváričky v celom Buikwe.
- Za klinikou sa náchadzal nevyužitý kus pôdy resp. využili sme ho skoro hneď po našom príchode. Vo 4. deň na klinike, v novej krajine, nerozumiac ugandskej „angličtine“ som vystúpil pri ceste v meste Mukono, v obchodíku so stromčekmi. Poobzeral som sa, skamáratil s predavačom a pustil sa do nakupovania Dnes na na pozemku kliniky stojí 40 nových stromov v krásnej záhrade.
- Jedného slnečného dňa hovorím Bibe: „čo tak spraviť biblické stretko pre deti?“ Po jej súhlase som napísal na 8 lístkov – stretko, dátum a čas, HIA klinika. Pôvodné očakávanie ôsmich detí sa rýchlo zmenilo, keď ich z okolia prišlo viac ako 40. Som presvedčený, že prišli nie len kvôli stretku, ale aj preto, že v areáli kliniky sa deti cítia dobre a rady sa tam hrajú. Ten deň som prežil. A večer som si doprial zaslúžený oddych.
- Na klinike som zistil, že meno Marek má viacero variantov. Myslel som že anglický ekvivalent „Mark“ bude v prevažne anglicky hovoriacej Ugande normálny. Čoskoro som bol však premenovaný našimi malými pacientmi na „Malika“ alebo u niektorých „Máka“.
- Tak ako šli dni a pracovali sme, občas niečo pribili či zložili, uvedomil som si jednu vec. To prečo sú pacienti (aj zamestnanci) takí spokojní je najmä kvôli jednej osobe. Tvrdá práca, nadšenie a láska ktoré MUDr. Barbora Šilhárová dáva do svojej práce sú hybnou silou kliniky. Biba, ako sme ju volali, nie je s ľuďmi len vo vzťahu lekár-pacient, ale aj priateľa. To, prečo sa klinike darí, vidím z veľkej časti práve kvôli nej. Mojím šťastím bolo, že som ju stretol a mohol pomôcť, aby tento krásny projekt rástol. Verím že ďalej bude.