{:sk}
V lete 2017 som odletela na tri mesiace do Ugandy, aby som pomáhala ako dobrovoľníčka na detskej HIV klinike Jána Pavla II. Nevedela som presne, do čoho idem, no tie palmy, ženy s banánmi na hlave, ľudia popri ceste a rušné uličky už po ceste z letiska naznačovali, že som v celkom inom svete – inej kultúre. S nadšením a odhodlaním som si zvykala na novú klímu (príjemných 25 stupňov), na ovocie všetkého druhu, na zjednávanie cien, na výkriky detí, ktoré ma videli už z diaľky – nečudo, veď som bola pre nich exotický „mzungu“ = beloch!
S deťmi sa dá šantiť donekonečna. Stále sú plné energie a prítomnosť takéhoto „mzungu“ len zväčšuje ich záujem o čokoľvek v jeho prítomnosti. Na mojom projekte na detskej klinike som stretla mnoho detí, mnohé z nich s neľahkým osudom, a tak som rýchlo zistila, že každá pomocná ruka je vítaná. Pomáhala som tam, kde som sa cítila byť užitočná. Venovala som sa deťom, ktoré prišli na program, na kontrolu, či zo zvedavosti do knižnice. Veľakrát som len tak s nimi trávila čas a odpovedala na ich zvedavé otázky, prečo mám „vlasy“ na rukách a pehy na lícach. Pomáhala som aj pri administratíve v sociálnom programe. Bolo pre mňa obohacujúce spoznať podmienky v akých deti vyrastajú a navštevovať školy, kde som mohla nahliadnuť do ich školského režimu. Žiadne trojposchodové peračníky som tam veru nenašla, decká sú vďačné za obyčajnú ceruzku, jednu jedinú!! Veľkú časť pobytu som sa venovala aj komunitnej knižnici, ktorú bolo treba zorganizovať a rozšíriť. Snažila som sa zvyšovať čitateľskú úroveň u ľudí z okolia, najmä u detí a mladých, pretože knižky sú ich budúcnosť! Iný deň sme zase mali zdravotnícky výjazd do odľahlej rybárskej dediny, kam sa nedalo vôbec dostať autom, no práve preto sme tam boli zaniesť lieky pre deti, a tak aspoň v malom pomôcť konkrétnej komunite, takpovediac „odrezanej“ od sveta.
Až polovicu populácie Ugandy tvoria deti (len pre predstavu, sme niekde pri čísle 20 miliónov). Áno, deti sú všade a niektoré z nich už od malička pracujú, nosia vodu, pasú dobytok, starajú sa o mladších súrodencov, staršie vedia navariť, oprať. Pre mňa sú to malí hrdinovia! Tak ako som šla ja niečo naučiť deti, tak ony učili mňa, neustále. Sú to také isté deti ako kdekoľvek inde na svete, majú svoje sny, svoje plány, starosti, či radosti, akurát majú inú farbu pleti a podmienky na život. Sama som videla ako deti zo sociálne slabých rodín dostali svoju prvú školskú tašku, či matrac na spanie! Viete si predstaviť spať na podložke upletenej z banánových listov na tvrdej zemi s ďalším súrodencom či dvoma? Sú vďační za všetko a vidieť to na ich veľkých očkách. Stále s úsmevom a i po ťažkej práci odpovedajú, že sa majú fajn…Jeden banán, cukrík, či balónik pre nás samozrejmosť, no tam to má inú hodnotu! Hmm, človek sa neraz zamyslí nad svojim životom!
Uganda je nádherná krajina, ale ťažká zároveň! Má všetko, čo nám predstavujú dokumentárne filmy – dobrodružné safari, úžasnú prírodu, jedinečnú kultúru, zmes farieb a náboženstiev…no je tam i mnoho, MNOHO problémov! Ľudia sú veľmi priateľskí a štedrí, i keď sami toho veľa nemajú, žijú pre dnešný deň a tešia sa z maličkostí! Krajina je prevažne zelená a úroda sa zbiera 2-3x do roka, no kvôli zlému hospodáreniu sú Uganďania stále závislí na importe potravín. Výborná klíma poskytuje širokú škálu potravín, no i tak priemerné dieťa v škole dostáva stále posho (kukuričná múka s vodou) s fazuľou – niekedy celých 14 rokov! V krajine je úradným jazykom angličtina, no tú sa začínajú učiť až v školách a často sa tí najchudobnejší do škôl nedostanú, pretože nemajú peniažky na školské poplatky.
VĎAČNOSŤ. Tak sa dá asi najvýstižnejšie opísať to, čo si z Ugandy odnášam. Som vďačná za všetko čo mám, za všetko čo som mohla vidieť a zažiť, za celú skúsenosť z Ugandy! Teraz sa na svet pozerám z iného uhla a viem, že drahšie maslo v obchode naozaj nie je až taký problém! Uvedomila som si, že človek nemusí robiť obrovské projekty a pomáhať státisícom, aby zmenil svet, ale práve naopak, malým projektom zameraným na konkrétnych ľudí dokáže priviesť veľkú časť komunity k lepšiemu životu a tak celkovo prispieť k zlepšeniu situácie v krajine. Uganda ako rozvojová krajina MÁ budúcnosť a vďaka patrí všetkým ľuďom, ktorí podporujú projekty ako tento, pretože i svojím málom robia svet krajším! Stojí to za to! Choďte sa pozrieť!!
{:}{:en}Under construction{:}{:fr}En construction{:}